JE MI TO ĽÚTO, NO TENTO BLOG UŽ VIAC NEBUDE AKTUALIZOVANÝ. PEKNÝ DEŇ :-)

Keď sa Piper Kaulitz vybrala hľadať Barboru...

28. srpna 2009 v 14:03 | Piper Kaulitz |  Me, Myself & My...
Asi sa vám to už bude zdať smiešne, ale myslím, že mám už dosť rokov na to, aby som si vybrala. A ja sa len modlím, že som si vybrala to najsprávnejšie riešenie.


Už je to vyše roka, čo som stratila samú seba a je na čase vlastne zistiť, kto som. Lebo teraz som len niekým, koho všetko prestalo baviť, ktorému sa nič nechce a tak to už vážne nejde. Kedysi som chodila na hodiny klavíra, na tanečnú, chodila som von... Mala som veľa aktivít, ktoré ma vedeli potešiť, ale vzdala som sa všetkého, aby som mohla viac vysedávať doma za počítačom alebo televízorom. Von chodím raz za mesiac, nič ma nedostane od počítača. Som už z toho úplne chorá. Celé dni podráždená a keď mama potrebuje moju pomoc, musí najprv prísť hádka, aby som vstala zo stoličky a nechala internet internetom. Nemám už žiaden pohyb. Minule ma vydesilo, že sa mi na stehnách urobila menšia pomarančová koža. Mám BMI 16,1 - podváhu! Zničila som si chrbticu, mám silnú skoliózu a veľké bolesti, oči ma pália a mám ich pokyrté červenými žilkami a myslím, že je na mieste, keď sa pýtam, čo ešte príde.

Od školy nás oddeľuje skutočne už len pár dní. Preboha, veď zaraz sa to začne počítať na hodiny! Ďalší rok, vyšší stupeň = viac učenia. Vždy som bola dobrá žiačka, mala som čisté jednotky ešte v kvarte na gymnáziu, čo nie je vôbec zlé. Ale za posledný rok za zo mňa stal neskutočný lajdak. Neučila som sa vôbec nič. Nič! Na krúžok nemčiny som bola asi 2x, na francúzštinu asi 5x a na angličtinu som sa občas musela riadne dokopať. Pritom som v jazykoch veľmi dobrá a bavia ma.
Keď chcem v budúcnosti niekym byť, čo aj, samozrejme, chcem, musím makať. Tak ako makali všetky úspešné ženy, ktoré sú tam, kde sú. Nechcem už nikdy vidieť zničenú tvár mojej mamy, ktorá mi dáva všetko na svete, keď sa díva na moje vysvedčenie. Musím zo seba vytrebať všetku svoju lenivosť a nevďačnosť. Neustále chatovanie a blogovanie mi v tom, ale istotne nepomôžu. Musím začať žiť. Preto vás prosím, kočky moje, pochopte ma. Mám neskutočne rada vás i blog, i módu, ale nemôžem dovoliť, aby sa pre mňa stali dôležitejšími ako je moja mama a celkovo moja rodina, moji priatelia a hlavne, aby neprerástli cez hlavu mne. Lebo to nebude blog, ktorý mi zabezpečí vzdelanie, budúce povolenie, ktoré ma bude napĺňať, šťastné chvíle s mojimi priateľmi a ani úsmev mojej hrdej mamy.

Nedávno som sa opäť vrátila na blog, ale teraz už viem, že to bola chyba. Keby som si mohla vybrať, ostanem tu naďalej s vami, budem celé dni doma v kľude vysedávať, bez akýchkoľvek starostí a problémov, ale život nie je tom, čo chceme. Všetky sme sa tu vlastne našli v blogovaní, ale ja musím nájsť aj niečo iné, niečo zaujímavé, čo by ma napĺňalo. Skúsim hoci aj fotografovanie, kone... či dokonca karate, ktoré sa mi začína páčiť, hehe. Nerada odchádzam, ale keď si možno o niekoľko rokov, keď už budem mať za sebou vyštudovanú dobrú vysokú školu, budem žiť v Ríme, tak ako som vždy chcela, budem si môcť dovoliť posielať mojej mame luxusné, drahé kabelky, ako som jej už sľúbila a budem mať vysnívané zamestnanie, možno si spomeniem na túto chvíľu a budem vedieť, že som urobila dobre.

Prepáčte mi, že som bola taká dlhá, už len jedno veľké ĎAKUJEM, ktoré vám rozhodne patrí. Na net občas pravdaže ešte zájdem, tak sa na vás teším. Želám vám, aby sa vám darilo, ďalej veľa šťastia a ... správnych rozhodnutí v živote :-) Piper - Barbora

Mimochodom, keby ste niekedy chceli pokecať alebo sa na niečo spýtať, pokojne sa ozvite a napíšte mi na mail, najlepšie na ten na pokeci. Mám ho odvodený od nicku, teda: Retro_AHepburn@azet.sk. Budem veľmi rada :-)

http://i32.tinypic.com/2mg0b69.jpg
 

Kam dál

Reklama